9.kapitola – Rodinné tajomstvo

     vloženo: 25.11.2011    aktualizováno: 09.04.2012   
     11.609 znaků/2.060 slov    počet zobrazení:   

   "Mala by si ísť do nemocnice. Môžeš dostať do rany nejakú infekciu," strachoval sa o mňa Remus zatiaľ čo ja som si držala zranenú ľavú ruku. On nevyzeral o moc lepšie. Ďalšia jazva na čele a cez chrbát poriadny škriabanec. Tento spln bol rušný.
   "To je v poriadku, naozaj ma to len trochu bolí," skrčila som tvár od náhlej bolesti, keď som sa svojej rany letmo dotkla.
   "Ja toho Siriusa pretrhnem na budúci spln, aký mal dôvod po tebe zaútočiť?" spytoval sa Remus sám seba, a pritom Sirius šiel za nami spolu s Jamesom. Peter sa zas niekam vyparil - potkan jeden.
   "Mal som ruju," ozval sa spoza nás Sirius a uškrnul sa na nás obidvoch. James sa začal smiať na tom ako potrhlý. Prevrátila som znechutene oči a Remus sa zachechtal.
   "Ak budeš mať aj na budúce ruju, tak ťa osobne vykastrujem, Black," precedila som cez zatnuté zuby a upierala som oči na dvere predomnou. Ošetrovňa.
   "Láska," ozval sa Remus ustráchaným hlasom. To oslovenie mi až nahodilo zimomriavky po chrbte. Koľko som toho ochotná podstúpiť, aby Sirius žiarlil na vlastného kamaráta? Pravdepodobne dosť. Až príliš. "Aspoň nech ti to obviaže." Mal pravdu, dosť ma bolela aj pri akom koľvek pohybe. A to mám dnes večer stretnutie ešte s Lordom Voldemortom. Tak ma teraz zaujíma, či má niečo proti Animágom.
   "No tak dobre, idem," sklonila som hlavu a zdravou rukou som otvorila dvere do ošetrovne. Madam Pomfreyová asi netuší, že ja patrím ku nim. Ako ma Remus zaučil - ona vie o všetkom, čo sa s nimi deje cez spln.
   Videla som, že ich už čakala s lekárničkou položenou na jednej z postelí. Priam vytreštila oči, keď tam zbadala aj mňa. Rýchlo pobehla ku mne a ťahala ma sadnúť si na posteľ za zdravú ruku. Ja som nedobrovoľne išla z aňou. Nikdy som nebola zvyknutá na dokonalú starostlivosť. Krvavé rany? Mala som ako malá, keď som neposlúchala. Chcete vidieť jazvy? Stále sú na chrbte. Také sú zvyklosti v čistokrvných rodinách - za všetko sa pyká.
   "Kto vám to spravil, slečna?" spýtala sa ma starostlivo a ja som sa pozrela na chalanov stojacich pri hlavných dverách.
   "Jeden nadržaný čierny pes, ktorý mal vraj ruju, s jeleňom v pätách a vlkolakom, ktorý sa im v tom pokúsil zabrániť a jeden lenivý potkan sa len na to díval." Prehodila som ľahostajne. Nič nekomentovala očividne jej Remus stihol povedať, že patrím medzi nich, alebo si to sama domyslela.
   Ruku mi ošetrovala asi desať minút pričom ju musela ešte aj zašívať. Dosť som sa pri tom namračila a očividne sa na tom Sirius zabával, lebo vždy, keď som vydala zo seba nejaký bolestný ston, tak si dal ruku pred ústa a zachechtal sa tlmeným hlasom. Ja mu ešte ukážem.
   "A teraz vy, pán Lupin," prinútila ho sadnúť na posteľ a ja som sa pomaly vytrácala z nemocničného krídla. Obviazanú a zašitú ruku som mala pozvoľne zdvihnutú pri hrudi a druhou rukou som sa zaprela o rám okna a dívala som sa na slnkom zaliaty areál. Počula som ako sa dvere za mnou znovu otvorili a zavreli. Niekto prišiel za mnou.
   "Lilyen, ja som nechcel," začal sa ospravedlňovať Sirius. Znechutene som prevrátila oči nad jeho milosťou a otočila som sa k nemu. Jeho výraz v tvári bol taký strápený a ledva som sa udržala, aby som mu nezčala hovoriť, že to nebola jeho chyba. Bola to jeho chyba!
   "Sklapni, Black!" osočila som sa naňho. "Kvôli tebe mám 5 štichov na ruke a nemôžem ju namáhať. Ďakujem ti veľmi pekne. Prečo si vlastne na mňa skočil? Žiarlivosť? Prosím ťa.." pokračovala som ďalej, i keď dával jasne najavo, že chce aj on niečo povedať. "Ty si sa so mnou rozišiel na plese nie ja s tebou. Že som si to rozdávala s Luciusom? Bolo to mnoho rokov dozadu, keď som ťa ešte nenávidela. To, že si ma včera načapal s Regulusom? zabúdaš na to, že tvoj brat ma chcel a túžil po mne už od svojich siedmych rokov? Jáj to ty si ho vtedy doma buchol panvicou po hlave, keď mi vyznal lásku. Aj vtedy si naňho žiarlil? Nebodaj si sa do mňa zaľúbil tiž ako malý? Nedaj sa vysmiať si hnusný, smiešny, arogantný a ak si myslíš, že jedno prepáč to všetko napraví, tak si na nehor..." nestihla som ani dopovedať, keď ma svojimi perami umlčal. Snažila som sa ho odtlačiť svojou jedinou zdravou pravou rukou, ale on si ma chytil pevno okolo pásu. Bola som úplne bezmocná a jediné, čo som mohla robiť je, že som to musela prečkať. Alebo.....
   Sirius si svoje bozky užíval, skoro ma omámil ako vždy, no ešte som mala v sebe štipku drzosti, aby som sa mu poriadne zahryzla do pery. Nepúšťala som ju dovtedy, dokým som na svojom jazyku nepocítila teplú krv, ktorá chutí tak čudno. Až vtedy ma od seba odtiahol a ja som si rukávom utrela krv, čo mi ostala na perách.
   "Už sa ma ani nechytíš, Black!" vyhrozovala som sa mu so zdvihnutým ukazovákom na pravej ruke. "Ja som chcela byť už iba s tebou, no ty si uveril radšej rečiam Bellatrix, ako by si mal veriť mne. Tak si si vybral stranu a tým si mi ukázal, že mi neveríš a vieš čo je úplná hlúposť?" nadhodila som mu otázku a oči ma začali zvláštne páliť. "Že ja som ti verila! Naozaj som ťa milovala, ale pre teba som bola len jedna z ďalších, ktoré si odhodil! Nenávidím ťa!"
   Rozbehla som sa dole po schodoch a nič som okolo seba nevnímala. Možno Sirius niečo kričal,a le ja som to určite nepočula. Konečne som dostala zo seba niečo, čo som tak dlho tajila. Slzy mi ušli z rohov očí a surovo som si ich utierala rukávom. Nedali sa zadržať stále išli a išli.

   Čierny plášť som si viacej upla až ku krku a pomaly som našľapovala cez roztápajúci sa sneh ku skupinke ľudí, čo čakali azda iba na mňa. Je to od nich milé, že ma počkali. Myslela som si, že by ma s radosťou nechali tu medzi chladnými stenami Rokfortu aj stvrdnúť po tom všetkom. V tme som len ťažko rozoznala všetkých, no počet sedel presne na našich prívržencov.
   Trinásť - možno zlé číslo, nešťastné, ale v istých smeroch predsa patríme k tomu zlému. Uctievať potajomky Temného Pána? Raz sa to isto prevalí a jedna strana bude pykať zatiaľ čo druhá strana sa bude venovať víťazstvu a oslavám. Kam budem patriť ja?
   "Že si sa vôbec dotrepala," hneď na mňa vybehla Bellatrix a jej nadutá tvár ešte viac zvážnela. To už hádam ani nebolo možné, no v jej prípade očividne áno.
   "Prepáč mi to, drahá Bellatrix, ale dosť som sa zdržovala preto, že som nechcela vidieť ten tvoj namyslený ksicht," kútikom pier som sa uškrnula a pokračovala som ďalej. "Temný Pán chce mňa za manželku, nie teba. Aké úbohé však? Som lepšia." Ešte som na ňu žmurkla a ďalej som si ju nevšímala. Prichystala som si prútik do rúk na premiestnenie a čakala som na ostatných kedy spravia to isté. Očividne však museli upokojovať Bellatrix, lebo v ruke držala prútik, no namierený na mne. Takže ma chcela nebodaj zabiť? Ešte viac ma to potešilo, že som ju svojimi slovami dohnala až k tomuto.
   Za pár minút sme už boli v jeho sídle, ktoré sme už každí z nás dôverne poznali. Ako naschvál som musela sedieť vedľa Bellatrix, ale predsa to nejako prežijem. Bola stále namrzená, ofučaná a nazúrená - nie, že by ma to netešilo - ale stále mi s tým liezla na nervy. Neviem, možno by som sa mala tešiť, no nejako som to nedokázala. Možno aj preto, že som bola v obkľúčení jej rodiny a dospelých smrťožrútov.
   Lord Voldemort mal opäť svoju reč. Dlhú o tom, že je potrebné, aby sme sa stavali na odpor dobru, ktoré nás núti poddávať sa ľuďom. Vraj máme naviac ako byť utajovaný pred ľudskou existenciou a blá, blá, blá, blá. Tie jeho reči ma vážne nudili. Nie ako Belaltrix, ktorá priam hltala každé jeho slovo ešte prv, než ho vôbec vyslovil.
   "....tak a teraz sa rozostavte do dvojíc, budete bojovať!" zrazu vyhlásil a ja som zrazu počula iba túto vetu. Pozrela som sa na Bellatrix pohľadom, ktorý by som možno rozlúštila iba ja. Pohľad, ktorý hovorí, že si to v súboji s ňou rozdám a pekne bude trpieť. Moje myšlienky na Bellatrix schúlená od bolesti na zemi som však musela potlačiť, keď sa ozvalo: "Ty, Lilyen Swansenová, pôjdeš so mnou." Ten sykavý hlas bol priamo za mnou. Ani sama neviem prečo, no zrazu som sa ho bála. Možno až teraz mi došlo, že je to nebezpečné byť s ním osamote, že on je nebezpečný.
   Tackavo som vstala spoza stola a kráčala som popri vysokej postave, ktorá ma viedla von z miestnosti. Čo preboha chce so mnou spraviť?! Až teraz som naozaj cítila veľký strach. Viedol ma k ďalším - vchodovým dverám. Vykročili sme spolu do tmavej záhrady, ktorá bola osvietená mesiacom a hviezdami. Dalo by sa to nazvať romantickou prechádzkou, no so smrťou kráčajúcou vedľa seba.
   "Hovoril ti tvoj otec o pláne o nás dvoch?" prehovoril ku mne tichým hlasom, no aj keď pomaly šepkal nedalo mi to, aby som na chvíľu poľavila z môjho strachu.
   "A-áno, hovoril, ale ..... ak mám priznať som z toho dosť mimo," mierne som sa zamračila. Dokonale som si vedela práve v tejto chvíli predstaviť to, že by som s ním žila, žeby som ho bozkávala, spala v jednej posteli...... prišlo mi zle.
   "Pravdaže, že si. Tvojmu otcovi som spomenul, že ťa chcem za manželku, ale ani sám určite nepochopil význam mojej vety," hovoril stále v hádankach, ktoré som nevedela rozlúštiť.
   "Ak smiem byť taká smelá, no ani ja to nechápem," prehltla som naprázdno. "Nemám vám, čo ponúknuť. Som len obyčajná čar..." V tom spravil prudkú otočku a obrátil sa smerom ku mne. Hľadel na mňa svojimi červenkastými očami zúženými do štrbiny, ktoré vyžarovali niečo ako túžbu.
   "Nie si len obyčajná čarodejnica, Lilyen," zrazu jeho hlas horel nedočkavosťou a aj jeho pohyby boli nepremyslené, no nie už také strohé ako predtým. "Si výnimočná, nič ti nenapadá, čo by si mohla mať rozdielne od ostatných?"
   Premýšľala som dosť dlhú dobu, no to nemohla byť pravda. Nič mi mama o tom našom dare nepovedala. To nemohla byť pravda, no predsa len, o čom inom by sa tu dalo hovoriť? Neodpovedala som Temnému Pánovi však na jeho otázku.
   "Nevieš?" spýtal sa ma znovu. Vedela som, že dokým mu niečo nepoviem, tak sa ma bude pýtať stále na to isté.
   "Vraj každá prvorodená... žena z rodu Swansenových... má taký... dar, vraj vie... oživiť niekoho... mŕtveho späť k... životu," pomaly som vydávala zo seba tie slová a čím ďalej som pokračovala vo svojej vete, tým mi menej dávala zmysel. Nikto nevie oživiť mŕtvych!
   "Správne," prikyvoval Voldemort a ja som sa mu po dlhom čase pozrela do očí. Striaslo ma.
   "To nejde, nie je to možné," protestovala som. "Také niečo neexistuje a....proste to nejde a Bodka!"
   "Tvoja matka to dokázala," znovu prehovoril a jednoznačne bol presvedčený, že to dokážem aj ja. "Videl som to na vlastné oči." To ma trochu presvedčilo, ale neverila som tomu.
   "Nie je to možné," hovorila som už s menšou dávkou presvedčenia. "Matka by mi predsa o tom povedala, nie? Myslím si, že som len obyčajná čarodejnica. Nebudem vám na nič užitočná."
   "To si myslíš len ty," trhol ma za ľavú ruku, kde som mala štichy a hneď ma to zabolelo. Ťahal ma späť do miestnosti plnej budúcich, no aj stálych smrťožrútov. Boj, čo sa tam videl sa utíchol a každí upieral oči iba na Temného Pána.
   "Týmto oficiálne oznamujem, že dňa, keď Lilyen Swansenová dovŕši osemnásť rokov, sa za ňu ožením a spojíme sa spoločne do zväzku manželského," miestnosť zasyčala rozhovormi a vtedy mi Lord Voldemort slabo zašepkal do ucha: "Ak sa do svojich osemnástich rokov nepresvedčíš sama, že máš ten dar, no musíš pravdaže presvedčiť aj mňa, tak naozaj skončíš ako moja manželka, ktorá sa mi bude podvoľovať. Ako prvé v deň svojich prvých osemnástich narodenín zabiješ Pottera, Evansovú, Lupina a toho zradcu Blacka. Tak sa snaž, inak tvoji chrabromilskí priatelia prídu tvojou rukou o život." Odišiel odo mňa a nechal ma tam samú. Nemôžem to dovoliť. Sú to len zberba to najhoršie, no za tých pár dní mi prirástli ku srdcu. Musím vedieť, ako mama oživovala tých mŕtvych. Ak nie, tak prisahám, že sa v deň svojich osemnástich narodenín sama zabijem.