TOPlist

Hlavní menu

  ›› úvodní strana
  ›› guestbook
  ›› odkazy
  ›› arty "pro povídky"
  ›› layouty

Ostatní povídky

  ›› jednorázovky
  ›› kapitolovky

Komentáře k povídce

        

Stretnutie osudu

      autorka povídky: Miriel de Saint
    postavy: bojovník a neznámá dívka
    žánr: romantika/tragédie

    5.689 znaků/1.008 slov    vloženo: 06.06.2007    počet zobrazení:    



-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
   Poznámka od autorky: Láska je najkrajšia a najvzácnejšia vec, ktorá na svete existuje a my si to máme uvedomiť,chrániť si ju a podeliľ sa s ľudmi, ktorí sú nám najbližší
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

   Bol tichý večer a pod obrovským dubom pri malom ohníku sedel neznámy tmavovlasý asi devätnásťročný chlapec, bojovník v tmavom plášti a pri sebe mal na zemy položený meč, ktorého rukoväť bola vykladaná modrými kameňmi. Ticho si pripravoval večeru na malom ohni a pozoroval pri tom svojho koňa, ktorý bol priviazaný k stromu.
   Mesiac spolu s hviezdami osvetľovali ten dub. Temné ticho prerušovalo len húkanie sov a šum padajúcej vody z neďalekého jazera. Zrazu to ticho prerušil dupot koňa. Chlapec rychlo vstal, aby ho utíšil a vtedy si všimol na jeho chrpte neznámu postavu v dlhom plášti, ktorý ju zakrýval. Zložil neznámeho z koňa a uložil ho do diek, ktoré si prichystal na noc. Bol veľmi zvedavý kto cestuje takto neskoro a tak začal pomaly sťahovať kapucňu, ktorú mal neznámy. Keď sa kapucňa úplne zosunula, odhalila nádherné dievča. Bola naozaj veľmi krásna, nemohol sa na ňu vynadívať. Chvíľu ju pozoroval a potom šiel k jej koňovi, zložil z neho sedlové vaky a koňa priviazal k tomu svojmu. Keď uviazal koňa vrátil sa späť k dievčine, unavene si sadol k nej a dával pozor či sa nepreberie. Sedel pri nej tak dlho až tvrdo zaspal opretý o veľký dub.
   Ráno, keď sa zobudil, bol prikrytý jednou z diek na ktorých ležalo to neznáme dievča, no v tej chvíli bolo preč. Obzrel sa okolo seba. Jej kôň bol priviazaný tam, kde predtým a sedlové vaky tiež, až na jeden. Vstal, vyzliekol si plášť a košeľu, ktorú mal na sebe a šiel sa okúpať do neďalekého jazera. Stále myslel na to, že to krásne dievča sa vráti, veď nemohlo odísť bez koňa. Zabratý vo svojích myšlienok prišiel až k jazeru. Vtedy zbadal tú krásnu neznámu vo vode. Nemo ju pozoroval, aj keď vedel, že by nemal. Nemohol spustiť zrak z tej krásy. Pohľad mu padol na kameň neďaleko, práve na ňom mala položené všetko svoje oblečenie. Až teraz si uvedomil, že neznámu zakrývajú len jej dlhé havranie vlasy. Bola taká nádherná. Dlho ju tam sledoval, no zrazu dievča z ničoho nič zmyzlo, akoby sa prepadlo pod tú hladinu. Spozornel a začal sa obzerať na všetky strany, kde by asi tak mohlo byť, keď zrazu na krku pocítil chladnú čepeľ dýky. „Viem, že si ma zachránil, ale namáš žiadne právo ma sledovať!“ ozvalo sa spoza neho. Ten hlas bol ako jarný spev vtákov a zároveň šum jesenného listia, bol krásny a zaujímavý. „Prepáč mi... ja som nechcel...nechcel som ťa sledovať,“ vravel a cítil ako sa dievčina za ním chveje. Pomaly sa otočil tvárou k nej, zachvela sa ešte viac. Cítil ako sa trasie. Ani nevedel ako a rukou jej pohladil krásnu jemnú tvár. V tej chvíli jej z rúk dýka vypadla a ona si obe ruky položila na jeho obnažené ramená, pomaly nimi prechádzala po jeho hrudi. Teraz sa chvel už aj on. Chcel jej odhurnúť vlasy z tváre ale ona ho zastavila. „Ak nás nájdu, zomrieš!“ vravela. On nechápal ale ani ho to nezaujímalo, jediné po čom túžil bolo cítiť vôňu a teplo jej tela, chcel ju nežne bozkávať a nikdy, nikdy nepustiť. Vzal jej tvár do dlaní, „ak zomriem tak jedine s tebou, v tvojom náručí,“ zašepkal a pobozkal ju na jej plné červenkasté pery. Pritiahol si ju k sebe tak, že cítil každý kúsok jej tela, každý jej záchvev, každý jej dotyk a pohyb. Pomaly sa zviezli k zemy a splinuli v jedno. Obaja túžili po vzájomných bozkoch a objatiach, citili teplo tiel toho druhého, túžili po tom, aby sa ten krásny sen nikdy neskončil.
   Nastalo nové ráno a oni v objatí ležali na zarosenej mäkkej jarnnej tráve a machu. Spolu počúvali spev vtákov a šum lístia, padanie vody. Dievčina pomaly vstala a chytila ho za ruku. „Musíme odísť čo najďalej. Nemôžem a nechcem žiť bez teba a keď ostaneme tu zabijú ťa a to sa nesmie stať, nesmie!“ Chlapec vstal a kľakol si k nej „Milujem ťa. Milujem ťa tak ako nikoho a pôjdem s tebou aj na koniec sveta. Pôjdem kdekoľvek kam pôjdeš ty“, a len čo to dopovedal zasiahol ho šíp priamo do chrpta. Zastonal od tej bolest. Tie najkrajšie chvíle sa mu mihali pred očami. Padol pred ňou na kolená ale nepustil jej ruku, nechcel ju pustiť, vedel, že to nemôže dovoliť. Divčina od bolesti vykríkla a rýchlo vzala svoju dýku, vedela, že mu už nepomôže. Pevne chytila svoju dýku a vrazila si ju do tela. Pomaly padla oproti nemu na kolená. Hľadeli si do očí plných bolesti a zároveň čistej lásky. On ju z poslednych síl objal a pritiahol tak silno k sebe ako ešte vládal. Nedbal že sa jej krv valila po jeho tele a na zemy v tráve sa miešala s tou jeho. „Milujem ťa!“ povedali takmer naraz a ich pery sa naposledy dotkli v prívale toho najkrajšieho vášnivého bozku plného nekonečnej lásky tak čistej ako sám kryštál. Spojený v nerozlučiteľnom objatí bez života paldi spoločne na zem. Obloha v tej chvíli potemnela, zakryla všetko, všetko. Slnko sa skrylo za tu temnotu, vtáky prestali spievať, lístie už nešumelo a ani žblnkot padajúcej vody sa neozýval lesom. V tej temnote sa objavilo svetlo, jedno jedine svetlo vychádzajúce z kameňa na palici starca. Zrazu zavjal tichý vietor a aj ten starec zmyzol v strašidelnej tme.
   Na tom mieste vyrástol nádherný strom v tvare dvoch ľudí v objatí, kvitnúci najrajšími kvetmy aké ešte nik nevidel, boli to kvety v tvare sŕdc. V kôre toho stromu boli akoby krvou vyrezané dve srdcia spojené šípom a dýkou, vyzerali tak skutočne. Ľudia vravia, že ich premenil na strom jeden starý čarodej žijúci v tom lese, vraj to bolo kúzlo lásky ich dvoch vyslovené mocnosťou. On im takto chcel dať možnosť byť navždy spolu a milovať sa. A tým dal aj príklad ostatným, príklad, že láska môže byť silnejšia než smrť. On videl ich lásku. Vzal si ich sa svoje deti a kto bol na tom mieste tvrdí, že pri tom strome sa každý každučký deň zastavý jeden neznámy starec zahalený v bledom plášti a ticho šepká slová roznych kúziel, aby ich oživil, aby im dal ďalšiu šancu na život.